Rusko a Ukrajina

Rusko a Ukrajina:
NEKONEČNÉ DIAĽAVY

Kto ešte nemal možnosť navštíviť také veľké krajiny ako je Kazachstan či Rusko, len ťažko si dokáže predstaviť aké obrovské vzdialenosti musí prekonať človek, ktorý ich chce spoznať zo sedla motocykla. Takáto cesta za poznaním si už vyžaduje veľkú dávku skúseností, húževnatosti a často aj sebaovládania.

Stále smer západ

Bola síce polnoc, ale 20. júna sa aj v túto nočnú hodinu teplota šplhala k 30° C. Vybrali sme sa najskôr na sever, aby sme sa napojili na hlavnú cestu, ktorá často ide súbežne s jednou z najznámejších železničných tratí, transibirskou magistrálou. Okrem veľkej horúčavy na nás stále viac doliehala únava z prebdenej noci, a tak nám dobre padla trocha oddychu pri stretnutí so Švajčiarom, ktorý sa vybral na cestu okolo sveta. Na svoje putovanie v sedle Yamahy Super Tenere si vyhradil celé dva roky.

Cesta našej ďalšej etapy, dlhej 600 km, bola po celý čas lemovaná jazerami, močariskami a brezovými hájmi. V jednom z nich tesne pred Uralom sme si večer rozložili svoje stany. V tejto oblasti, slnko v lete zapadá až okolo 23. hodiny a vychádza už o druhej ráno. V podstate tu vôbec nie je úplná tma, lebo pár hodín po tom, čo sa slnko skryje za horizont, začne vychádzať. Vďaka tomu sme mohli v pohode absolvovať dlhé denné etapy.

Ural ako jedno z najstarších pohorí sveta oddeľuje Európu od Ázie. Jeho prejazd v dĺžke 200 km nie je pre motorkárov veľmi zaujímavý. V podstate sa ide stále rovno, len cesta monotónne stúpa a klesá. Po horúčavách, ktoré sme zažili v Kazachstane sa nám denné teploty okolo 30° C zdali veľmi príjemné. Milým prekvapením bolo aj zistenie, že po prechode do Európy sa cesty citeľne zlepšili. Jazdu po širokých asfaltkách nám znepríjemňovali len všade prítomné Kamazy, plne naložené materiálom, ktoré sa stále valili 140-kou.

Po ďalších 600 kilometroch opäť nocujeme v brezovom lesíku, ale tentoraz v spoločnosti krvilačných komárov. Ako sa ukázalo, ich ruská odnož je proti repelentu z EÚ úplne imúnna. A tak na druhý deň sme už skoro ráno pokračovali ďalej popri matke ruských riek, Volge. Cesta pekne ubiehala až kým sme sa na výjazde zo Samary nezačali blížiť k železničnému priecestiu, ktoré sa práve opravovalo. V ruských podmienkach nie je zastavenie premávky na 3 či 4 hodiny ničím neobvyklým. Na šťastie, popri nekonečne dlhej kolóne áut, sa s motorkami dalo prejsť až úplne dopredu. Ešte krátka porada s domorodcami a  pokračujeme ďalej do Saratova. Po predchádzajúcej náročnej noci využívame ponuku domácich služieb. V budove, ktorá len vzdialene pripomínala niečo ako motorest, sme si oddýchli v dvoch malých kuticiach.

Volga na prvý pohľad pôsobí ako more, lebo väčšinou je druhý breh v nedohľadne. Ak prídete do miesta, kde sa do nej vlieva niektorý z prítokov, ste postavený pred rozhodnutie: ako ďalej? V našom prípade jednou z možností bolo, absolvovať cestu proti prúdu k mostu vzdialenému asi 60 km, čím by sme si nadišli minimálne 120 km. My sme sa rozhodli pre kompu, ktorá premávala trikrát denne. Dve hodiny čakania sme si skrátili nákupom občerstvenia v najbližšej dedinke. Po vylodení nám zostávalo už len 250 km do Volgogradu. Keďže sme tu boli už pred pár rokmi, pokračovali sme ďalej smerom na Rostov na Donu a približne 70km za mestom sme prespali.

S komplikáciami treba počítať

Už sme sa videli, ako na druhý deň spíme niekde na druhej strane rusko-ukrajinskej hranice, najlepšie na pobreží Azovského mora. Odtiaľ je už len skok na Krym. Lenže každá cesta ma svoje úskalia, a ani táto sa bez nich neobišla. Keď sme po príchode na colnicu sme začali z batožiny vyberať potrebné doklady: technický preukaz, poistku, vodičák, ..., Erik zistil, že nemôže nájsť svoj pas. Naposledy ho vraj videl pred dvomi dňami, pri ubytovaní. Nevedel ale, či ho tam zabudol alebo niekde stratil. Potom to všetko začalo. Telefonát na ambasádu, kde nám povedali aké doklady treba doručiť do Moskvy, vzdialenej viac ako tisíc kilometrov. Veľmi nám pomohlo, že v neďalekom Rostove na Donu sídlil honorárny konzul, ktorý mal na druhý deň letieť do Moskvy. Bez váhania sme sa za ním vydali s otázkou: či by tam mohol potrebné tlačivá doručiť? Po vrelom prijatí poslal s nami do mesta sekretárku, aby nám pomohla vybaviť všetko potrebné. Popri tom sme stihli urobiť aj malú prehliadku mesta. Následne sme sa na pár nocí ubytovali v najbližšom kempe a čakali ako to dopadne. Na šťastie motorkári, s ktorými sme sa zoznámi zmobilizovali svojho priateľa v Moskve, ktorý náhradný pas poslal vlakom naspäť. Nakoniec nám ho doručili bez toho, že by sme museli niekam chodiť. Keď mal Erik nový pas, hneď sme sa vydali na colnicu. Aj keď trocha zapršalo a poriadne sa ochladilo, našim cieľom bolo už spomínané pobrežie Azovského mora.

Na druhý deň ráno sme sa napriek odhováraniu miestnych obyvateľov vydali na zdolanie Arabatskej zátoky. Úzky pás pevniny v dĺžke asi 80 kilometrov, zľava lemovaný Azovským morom a sprava močariskami, sme brali ako určité spestrenie jednotvárnej cesty. Cez deň sme dokonca stretli miestnych cyklistov, ale ako náhle sa zotmelo obklopili nás obrovské hejná komárov. Na šťastie všetko dobre dopadlo a bez strát sme sa druhý deň ubytovali vo Fedosii. Umúdrilo sa aj počasie a tak si každý mohol naplno vychutnávať zaslúžený ralax na pobreží Čierneho mora.

Väčšina miest nám bola dôverne známa z našich predchádzajúcich návštev. Často sme stretávali starých známych, s ktorými sme sa pri pohári dobrého vína podelili o svoje zážitky. Čerešničkou na torte, bola už po niekoľký krát, návšteva obľúbeného letoviska Jalta. Krym to nie sú len pláže, ale aj vysoké hory s nádherným výhľadom na okolitú prírodu. To je dôvod prečo sme nemohli vynechať výlet po ceste, ktorá na úseku dlhom 20 kilometrov, stúpa od hladiny mora až do výšky 1207 m.n.m. Medzi povinné zastávky patrí aj lastovičie hniezdo. Ako sa tu hovorí: „Krym, eto prosto ščastie.“

Potom nás čakala už len cesta domov. Okrem malého občerstvenie v Novodnistrove sme strávili celý deň v sedlách našich V-Stromov. Cestami, necestami sme obchádzali Moldavsko z ukrajinskej strany. Zlepšenie prišlo až v Karpatoch a potom ďalej smerom na Užhorod. Nakoniec sme zakotvili v Rožňave, kde nám prišli naproti naši dobrí známi na motorkách.

Čo povedať na záver? Napriek svojim obrovským rozmerom, krajiny bývalého Sovietskeho Zväzu určite stoja za pozretie. Záleží len na vás či dáte prednosť prírodným krásam, alebo historickým pamiatkam. Naviac stretnete tu na každom kroku milých ľudí, ochotných pomôcť v každej situácii bez nároku na akúkoľvek odmenu.

MOTOTURISTIKA

Mototuristika Thajsko	Mototuristika Dolomity	Mototuristika Argentina - Čile Čile a dakarská ralley
Mototuristika Tibet	Mototuristika Himaláje	Mototuristika Rusko a Ukrajina
Mototuristika Kazachstan

| Viac...