Mototuristika: Tibet

Z KÁTHMANDÚ DO LHASY

Na originálnych motocykloch Royal Enfield sa tentoraz vyberieme z Nepálu do najvyššie položenej krajiny sveta. Tibet je totiž domovom Himalájí a Mount Everestu. Jeho historické pamiatky, prírodné krásy a posvätné miesta lákajú stále viac turistov. Hovorí sa, že návšteva Tibetu človeku určite pomôže pri hľadaní šťastia a o to nám predsa ide.

Prvú reportáž z dobrodružnej cesty po indickej časti Himalájí organizovanej Janom Odehnalom sme uverejnili práve pred rokom. S týmto veľkým cestovateľom sa opäť vyberieme do oblasti s nádychom mystiky. Čaká nás zvláštna krajina, ktorej obyvatelia patria medzi najchudobnejších, ale zároveň najšťastnejších ľudí na svete. Jeho územie s obrovskou rozlohou 2,5 mil. km2 (ako štyri Francúzska) sa rozprestiera na Tibetskej náhornej plošine s priemernou nadmorskou výškou 5 000 m.n.m. Našich sedem statočných sa pod Janovym vedením vydalo na jeho vôbec prvú cestu z Káthmandu (hlavného mesta Nepálu) do historického a religiózneho centra Tibetu, ktorým je mesto Lhasa, ležiace v juhozápadnej Číne. Spočiatku mali určité obavy z napätej situácie súvisiacej s čínskou okupáciou. V Tibete totiž nie je individuálna turistika vôbec možná. Každý turista musí mať vopred povolenú trasu garantovanú miestnou cestovnou kanceláriou. Jej sprievodca vás musí čakať na hraniciach, ináč sa cez ne nedostanete. Musíte to riešiť s predstihom minimálne niekoľkých týždňov. Ako sa ale nakoniec ukázalo, všetko fungovalo perfektne. Ich tibetský sprievodca so slušnou znalosťou angličtiny a histórie bol mimoriadne ústretový.

Enfieldy opäť nesklamali
Podobne ako u predchádzajúcich ciest do tejto oblasti, aj tentoraz sa našimi netradičnými dopravnými prostriedkami stali dnes už legendárne motocykle Royal Enfield 500. Vzduchom chladené jednovalce sa v takmer nezmenenej podobe vyrábajú v Indii už viac ako 50 rokov. Medzi ich prednosti patrí slušný krútiak, ktorý sa dá využiť pri jazde v teréne, keď pomaly na dvojku skoro všade vylezú. Na dobrej asfaltke zase dokážu uháňať stovkou. My sme tentoraz uprednostnili stroje z požičovne v Káthmandu aj s mechanikom. Ram opravuje Enfieldy už 10 rokov a tak v prípade poruchy hneď vie čo má robiť. Aj keď požičovňa bola podstatne drahšia ako v Dillí, motorky boli vo výbornom stave. Len na dvoch strojoch sa prvé dni objavovali nejaké chyby, ale potom už „šlapali“ bez väčších opráv.

Štart a cieľ našej cesty
Káthmandu sme vyrazili 8. 8. pričom naspäť sme sa vrátili 25. 8. 2009. Naša trasa viedla najskôr na sever k tibetským hraniciam vzdialeným asi 120 km, kde na prechode Kodari nás už čakal tibetský sprievodca Tashi so sprievodným nákladiakom a vodičom. Odtiaľ sme pokračovali na severovýchod po tzv. friendship highway do Lhasy, cez mestá a dediny Tingri, Lhatse, Shigatse, Gyantse, Nakartse a Chusul. Behom dvoch dní jazdy v monzúnových dažďoch sme vystúpali až do výšky 4.000 m. n. m, pod ktorú sme sa (s výnimkou miest Shigatse a Lhasa) nasledujúcich štrnásť dní prakticky nedostali. Spočiatku nám tento rýchly výstup robil problémy spočívajúce v miernej bolesti hlavy a nespavosti (najmä v Tingri - 4.300 m. n. m., kde sme trávili prvú noc vo výške nad 4000 m. n. m. nikto poriadne „nezabral“), ale po pár dňoch sa všetko stabilizovalo. Onedlho sa ukázalo, že Číňania tu v poslednom čase odviedli veľký kus práce. Väčšinu friendship highway vyasfaltovali (len cesta do Lhasy má cca 1000 km), pričom ešte pred dvomi rokmi tu po asfalte nebolo ani stopy. Všetci sme sa tešili na enduro jazdu a tak sme boli spočiatku trocha sklamaní. Našťastie sme ale onedlho zistili, že na odbočkách je už len šotolina. Na spiatočnej ceste po absolvovaní cca 110 km dlhej off road vložky do základného kempu pod Everestom sa už zase všetci opäť tešili na asfalt. Cesta do Lhasy vedie prevažne dlhými a širokými údoliami, ktoré sú síce lemované vysokými horami, ale samotná asfaltka je len mierne zvlnená. Našťastie sme pritom prekročili niekoľko sediel (najvyššie Gyatso La má 5160 m. n. m.), kde si konečne prišli na svoje aj milovníci zákrut. Stále však môžete pozorovať úchvatné scenérie vysokých hôr. Hlavne údolia okolo Shigatse sú natoľko veľké a dlhé, že po niekoľkých hodinách jazdy prepadáte depresii z jednotvárnej a pustej krajiny. Len občas natrafíte na tradičné tibetské dedinky s domčekmi z kameňa a hlinených tehál. Každý je ovešaný pestrými zástavkami, ktoré vlajú vo vetre a odovzdávajú modlitby na nich napísané bohom. Dedinčania v tradičnom oblečení sú milí a usmievaví, ale pritom majú ruky stále natiahnuté pre almužnu. Niet divu, veď ich jediným živobytím je chov jakov a pestovanie jačmeňa na malých políčkach. Ich tsampu, umiesenú z múky a jačieho masla väčšina Európanov nie je schopná ani prehltnúť. Platí to aj o slanom čaji, do ktorého dávajú tiež maslo z jačieho mlieka. Turista však určite hladom netrpí, lebo inak je tibetská kuchyňa veľmi chutná. Vo väčšine reštaurácií ponúkajú naviac indické a čínske jedlá, takže je z čoho vyberať a ani nikto z nás neschudol. Medzi naše najobľúbenejšie pokrmy patril steak z jaka, podávaný na rozpálenej panvici. Za tých šestnásť dní strávených v Tibete sme určite zjedli niekoľko celých jakov. Okolo hlavných ciest je síce elektrické vedenie, ale dedinky ležiace kúsok ďalej sú bez energie. Pri pohľade do skromných príbytkov je vám jasné, že takto by ste žiť nechceli. Vykuruje sa tu iba suchým jačím trusom, ktorý si cez rok nasušia. Drevo je veľmi vzácne, lebo v niektorých oblastiach stromy vôbec nerastú. Zvláštnosťou Tibetu je takzvaný vzdušný pohreb. Mŕtve telo je za rituálnych obradov rozsekané na kúsky a hodené supom. Pre budhistov tento spôsob symbolizuje posledný akt dávania samého seba do večného kolobehu prírody.

Čo nezničí armáda, to zvládne civilizácia
Súčasná Lhasa je moderným veľkomestom, plným veľkých obchodných domov a butikov ako všade vo svete. Tibetský charakter si zachovala len stará časť Barkhor, obklopujúca najposvätnejší budhistický chrám v Tibete Džókchang, ktorý denne navštívia tisíce pútnikov. V jeho okolí je množstvo stánkov s tradičnými tibetskými výrobkami medzi ktorými môžete nájsť dokonca predmety z ľudských kostí. Jednoducho mŕtve ľudské telo nemá pre Tibeťanov už žiadny význam. Za návštevu určite stojí monumentálny palác Potala - bývalé sídlo dalajlámu. Západní turisti si musia objednať sprievodcu, pričom majú na prehliadku len jednu hodinu. Zlomyseľnosť tohto nariadenia pochopí každý, kto Potalu navštívi. Palác je tak obrovský, že v ňom môžete stráviť celý deň. Máte čo robiť, aby ste za hodinu vymedzený okruh prešli rýchlou chôdzou. Po troch dňoch v Lhase sme sa vydali na spiatočnú cestu smerom na severozápad do mesta Yangpachen, ktoré je preslávené veľkými termálnymi kúpeľmi, kde pramení 99-stupňová minerálna voda. Pri jednom z neplánovaných výjazdov časť našej výpravy natrafila vysoko v horách na ženský kláštor. Dievčatá boli našou prítomnosťou a motorkami tak nadšené, že si nás tam chceli nechať aspoň na jednu noc. Našťastie ich vizáž nebola natoľko lákavá, a tak sme nakoniec odolali a vrátili sa do horolezeckého centra, kde nocoval zvyšok výpravy. Medzi najväčšie zážitky patrila cesta prechádzajúca cez najvyššie sedlo Pang La (5200 m. n. m.), ktoré sme v Tibete prekonali na motorkách do základného tábora pod Everestom. Spánok v stane patriacom 16-ročnej Tibeťanke vo výške 5000 m. n. m. bol síce romantický, ale rozhodne nie osviežujúci, lebo väčšina z nás len lapala po dychu. Na druhý deň sme chceli ísť ešte ďalej, čo najbližšie k severnej stene. Aj keď bol základný tábor prázdny, čínska vojenská kontrola na tzv. checkpointe nás nepustila ďalej. Nedokázal ich obmäkčiť ani slušný balík dolárových bankoviek, čo by v iných končinách určite zabralo. Jednoducho, ďalej môžu len tí čo majú povolený výstup. Asi najlepšie sme si zajazdili cestou naspäť, keď sme to vzali skratkou do Tingri, využívanou len domorodcami. Skvelý off roadový úsek dlhý cca 100 kilometrov viedol cez miesta úplne odľahlé od civilizácie. Predstavte si, že idete na motorke a neďaleko od vás sa na obzore týči Mount Everest (8 848 m. n. m.), kúsok vedľa Cho Oju (8201 m. n. m.) a pod tým pás zasnežených horských hrebeňov. Na nekonečných pastvinách okolo vás pobiehajú stáda jakov. To sa nedá opísať, to musíte zažiť. Z Tingri sme potom pokračovali po už známej ceste k hraniciam s Nepálom. Tu sme opäť vošli do monzúnu, takže z údajne najkrajšej časti Tibetu - Nyalamu (čo v tibetskom jazyku znamená brána do pekla), kde sú už zelené kolmé svahy, pokryté mnohými vodopádmi, padajúcimi stovky metrov do úzkych kaňonov. Pre hustú hmlu a dážď sme ale takmer vôbec nič nevideli. Na hraniciach sme si počkali asi šesť hodín, lebo v Tibete bol nejaký sviatok a tak nikto nepracoval. Nakoniec sa nám podarilo dostať na druhú stranu, keď sme sa rozlúčili s milým a ochotným Tashim. Tesne pred záverečnou sme ešte stihli náš obľúbený steak house, kde sa pripravujú skvelé hovädzie steaky z mäsa dovážaného z indickej Kalkaty. Je to paradox, lebo len pri dopravnej nehode hinduistom hrozí za zabitie kravy desať rokov kriminálu. Na východe dokáže byť náboženstvo často pragmatické, ale my sme to uvítali. Veď kde inde dostanete 300 gramový steak z pravej hovädzej sviečkovice za 4 Eurá. Potom nasledoval už len večierok na rozlúčku a na druhý deň takmer 30 hodinová cesta domov cez Dillí a Istanbul do Prahy.

| Viac...